Ako sa slávia Vianoce v Nemecku? Advent, trhy, Nikolaus a Christkind

Kto vymyslel adventný veniec a adventný kalendár?

V Nemecku sa december počíta na nedele. Na prvú adventnú nedeľu sa zapáli prvá sviečka na Adventskranz, adventnom venci, a potom každú nedeľu o jednu viac až do Vianoc. Tento predmet má dátum aj autora: Johann Hinrich Wichern, zakladateľ a riaditeľ ústavu Rauhes Haus v Hamburgu-Horne, zapálil prvý v roku 1839 pod stropom modlitebne.

Wichernov veniec sa na dnešné vôbec nepodobal. Bol drevený, zhruba veľký ako koleso od voza, a niesol sviečku na každý deň od prvej adventnej nedele až po Štedrý deň. Deti tak videli, ako sa Vianoce deň po dni približujú. Jedľové vetvičky a biele stuhy pribudli až od roku 1860. Verzia so štyrmi sviečkami je kompromis, aby sa veniec zmestil do obývačiek.

Aj adventný kalendár má rodinný príbeh. Matka Gerharda Langa (1881-1974), Selma, manželka farára, pripevňovala synovi na kartón 24 malých hohenlohských pusiniek, takzvaných *Wiebele*: každý deň jednu na zjedenie. Lang sa stal vydavateľom v Mníchove a v roku 1908, po niekoľkých pokusoch, vydal tlačený kalendár s názvom *Im Lande des Christkindes*, „V krajine Ježiška“. Dnešné kalendáre s 24 okienkami sú jeho dedičmi. Ten náš nájdete na stránke adventný kalendár.

Čo sa deje v Nemecku 6. decembra?

Večer 5. decembra si nemecké deti vyložia topánky alebo čižmy pred dvere. V noci ich Nikolaus naplní orechmi, mandarínkami, čokoládou a medovníkmi. Ráno 6. decembra tam často nájdu aj malú postavičku z kysnutého cesta, ktorej v niektorých regiónoch hovoria Stutenkerl. Je to prvý darček sezóny, celé týždne pred Vianocami.

V mnohých rodinách prichádza Nikolaus aj osobne, oblečený ako biskup: je to dobrovoľník alebo herec najatý na túto príležitosť. Deti láskavo pokarhá, niekedy pri tom číta z Goldenes Buch, „zlatej knihy“, do ktorej sa zapisujú dobré aj zlé skutky za celý rok, a potom nechá malý darček.

Na severe a v strede krajiny, a vo všeobecnosti v protestantských oblastiach, ho sprevádza Knecht Ruprecht, temný sluha, ktorý sa vyhráža neposlušným deťom a niekedy ho dokonca zastúpi. V Brémach chodia prezlečené deti na *Sunnerklauslaufen*: obchádzajú obchod za obchodom, recitujú krátku básničku v dolnonemčine a pýtajú si sladkosti. Bratrancov Knechta Ruprechta, od Krampusa po Pèreho Fouettarda, predstavujeme v článku kto nosí darčeky vo svete a samotného biskupa v článku kto bol svätý Mikuláš.

Ktorý je najstarší vianočný trh v Nemecku?

Tento titul zvyčajne patrí drážďanskému Striezelmarktu. Prvýkrát sa spomína v roku 1434, za saského kurfirsta Fridricha II., ako jednodňový trh na námestí Altmarkt v pondelok pred Vianocami. Jeho názov pochádza zo slova *Strüzel* alebo *Stroczel*, starého pomenovania koláča, ktorému dnes hovoríme štóla.

Trh má dnes približne 240 stánkov. Stojí na ňom 14 metrov vysoká vianočná pyramída z Krušných hôr, teda jeden z tých poschodových drevených kolotočov, ktoré roztáča teplo sviečok, a predávajú sa tu Pflaumentoffel, malé postavičky zo sušených sliviek, ktoré predstavujú kominárov. Ich meno pritom znamená „slivkový čert“.

Druhým veľkým menom je norimberský Christkindlesmarkt, doložený od roku 1628. Každý rok sa otvára, keď mestský Christkind, volený raz za dva roky, prednesie svoj prológ z tribúny kostola Frauenkirche. Trhy v Norimbergu aj v Drážďanoch prilákajú každý okolo dvoch miliónov návštevníkov ročne. O voľbe Christkinda rozprávame v článku kto nosí darčeky vo svete.

Trhy sa od mesta k mestu podobajú: drevené stánky, varené víno, Lebkuchen, ozdoby zo skla a z dreva. Na druhej strane Rýna si Štrasburg zachoval rovnakú tradíciu od roku 1570, ako píšeme v našom článku o Vianociach vo Francúzsku.

Čo sa v Nemecku je na Vianoce: štóla a Lebkuchen?

Drážďanská štóla, kedysi nazývaná Striezel, sa v úradnom dokumente objavuje už v roku 1474. Maslo v nej dlho robilo problémy. V roku 1490 pápež Inocent VIII. poslal nástupcovi saského kurfirsta list, ktorý sa preslávil ako *Butterbrief*, „maslový list“: povoľoval maslo kniežaťu a jeho domácnosti a ostatným pod podmienkou, že budú platiť ročný príspevok freiberskej katedrále.

Kráľ August II. Silný doprial štóle jej chvíľu slávy. V roku 1730 objednal u cechu drážďanských pekárov obrovskú štólu pre približne 24 000 hostí. Mesto túto scénu každý rok opakuje na slávnosti Stollenfest: koláč vážiaci tri až štyri tony prejde v sprievode až na trh, kde ho rozkrojia 1,60 metra dlhým nožom, replikou toho z roku 1730, ktorý sa stratil. Pravá Dresdner Stollen nesie pečať s podobizňou Augusta Silného a vyrába ju len 110 pekární v meste.

Lebkuchen je druhým pilierom sezóny. Pekári medovníkov sa spomínajú v Ulme už v roku 1296 a v Norimbergu v roku 1395 a v Norimbergu ich smeli piecť len členovia cechu. Od roku 1996 je Nürnberger Lebkuchen chráneným označením: musí sa vyrábať v hraniciach mesta. Najjemnejšia kvalita, Elisenlebkuchen, obsahuje menej ako 10 % pšeničnej múky a najmenej 25 % orechov, na tenkej oplátke z nekvaseného cesta, takzvanej *Oblate*.

Kto nosí darčeky v Nemecku: Weihnachtsmann, či Christkind?

Všetko závisí od regiónu. Na severe, v strede a na východe krajiny je to Weihnachtsmann, „vianočný muž“, Santa Claus s bielou bradou, ktorého v 19. storočí spopularizovala pieseň *Morgen kommt der Weihnachtsmann*. Na juhu Nemecka, v Rakúsku a vo Švajčiarsku je to Christkind, Ježiško, anjelská postava v bielych šatách s kučeravými vlasmi. Pôvod oboch mien podrobne opisujeme v článku mená Santa Clausa vo svete.

Veľkou chvíľou je Heiligabend, večer 24. decembra. Stromček sa často postaví a ozdobí v to isté popoludnie a zostáva stáť až do januára: prírodné stromčeky sa vynášajú na odvoz po druhom januárovom týždni. Deti čakajú mimo izby, kým nezazvoní zvonček: oznamuje, že ten, kto nosí darčeky, práve odišiel. Potom objavia rozsvietený stromček a balíčky. Táto chvíľa sa volá Bescherung.

Večera 24. decembra býva často jednoduchá. V prieskumoch Nemci na prvom mieste uvádzajú párky so zemiakovým šalátom, pred kaprom, fondue alebo raclette. Hostina prichádza až na druhý deň, s pečenou husou alebo kačicou. Dni 25. a 26. decembra sú sviatkami, druhý z nich sa volá *Zweiter Weihnachtstag*, no 24. december sviatkom nie je.

Odkiaľ pochádza O Tannenbaum a sklenené vianočné gule?

*O Tannenbaum* nebola vianočná pieseň. Pôvodne to bola ľudová pieseň, v ktorej večne zelená jedľa symbolizuje vernosť. Jedna z jej melódií sa cituje už v roku 1605 v hudobnom potpourri *Nun fanget an*. V roku 1820 vydal August Zarnack verziu, v ktorej sa zaľúbenec sťažuje na nevernosť svojej milej. V roku 1824 vydal Ernst Anschütz, učiteľ a organista v Lipsku, v školskom spevníku verziu, ktorú poznáme dnes. Ani vtedy text výslovne nehovorí o vianočnom stromčeku: so sviatkom ho spojil až zvyk.

Sklenené gule pochádzajú z Durínska. Podľa Nemeckého historického múzea sa ozdoby na stromček z fúkaného skla vyrábajú približne od roku 1850 v Lausche a okolitých dedinách. Prvé gule sa zvnútra postriebrovali roztaveným olovom, aby odrážali svetlo sviečok. V 60. a 70. rokoch 19. storočia olovo postupne nahradil dusičnan strieborný.

Jedna ozdoba však s Nemeckom nemá nič spoločné: vianočná uhorka. V Spojených štátoch sa rozpráva, že nemecké rodiny schovávajú do stromčeka sklenenú uhorku a dieťa, ktoré ju nájde, dostane darček navyše. Podľa prieskumu YouGov, o ktorom informoval *New York Times*, o tejto „tradícii“ nikdy nepočulo 91 % z 2 057 opýtaných Nemcov.