Befana, Christkind, Traja králi: kto nosí vianočné darčeky vo svete?

Kto nosí darčeky a v aký deň?

Obdobie darčekov trvá viac ako mesiac a každá krajina si z neho drží kúsok. Dátum takmer vždy závisí od postavy: svätec prichádza v deň svojho sviatku, Ježiško na Štedrý večer, Traja králi na Zjavenie Pána. Tu je kalendár od prvého návštevníka po posledného.

1. 5. dec.Sinterklaas v Holandsku (pakjesavond); Krampus vychádza v predvečer svätého Mikuláša v Rakúsku a Bavorsku.
2. 6. dec.Svätý Mikuláš v Lotrinsku, na východe Francúzska a v Belgicku, za ním Père Fouettard.
3. 8. dec.V Katalánsku sa začína kŕmiť Tió de Nadal.
4. 12. dec.Na Island prichádza do mesta prvý z trinástich Jólasveinar, Stekkjastaur.
5. 24. dec.Christkind v južnom Nemecku a Rakúsku, Olentzero v Baskicku, Tió v Katalánsku.
6. 25. dec.Père Noël, Santa Claus, Father Christmas v anglicky hovoriacom svete a vo Francúzsku.
7. 1. jan.Dedo Mráz v Rusku na Nový rok, Άγιος Βασίλης v Grécku.
8. 6. jan.Befana v Taliansku, Traja králi v Španielsku, Mexiku a vo veľkej časti Latinskej Ameriky.

Títo návštevníci sa niekedy o miesto aj sporili. Vo Francúzsku sa najslávnejšia epizóda odohrala 23. decembra 1951: na priestranstve pred katedrálou svätého Benigna v Dijone duchovenstvo spálilo pred 250 deťmi figurínu Santa Clausa s vysvetlením, že Vianoce majú zostať „sviatkom narodenia Spasiteľa“. Etnológ Claude Lévi-Strauss o tom v nasledujúcom roku napísal esej *Le Père Noël supplicié*.

Svätý Mikuláš, Père Fouettard, Krampus: kto odmeňuje a kto trestá?

V Lotrinsku je svätý Mikuláš patrónom regiónu od roku 1477. Jeho najznámejšia legenda rozpráva, že vzkriesil tri deti, ktoré zabil mäsiar. Šiesteho decembra tradične prináša pomaranč a perník so svojou podobizňou a deti mu nechávajú cukor a mrkvu pre jeho osla. V Nancy spája veľký mikulášsky sprievod námestie Place Carnot s námestím Place Stanislas a bazilika v Saint-Nicolas-de-Port, vzdialená niekoľko kilometrov, pripomína, aký starý je jeho kult v regióne.

Za ním kráča Père Fouettard, „otec s korbáčom“. Nemá vlastnú legendu takú starú ako svätec: podľa sprievodcu Routard je to „čistý výmysel na zastrašenie neposlušných detí“. V Holandsku sprevádza Sinterklaasa Zwarte Piet, v nemecky hovoriacom Švajčiarsku cestuje Samichlaus s oslom a so spoločníkom menom Schmutzli a v Nemecku stretneme Knechta Ruprechta.

Najokázalejší z týchto spoločníkov je rakúsky a bavorský. Krampus má rohy, tmavú srsť a tesáky, je napoly cap a napoly démon a deti, ktoré zlobili, šibe brezovými prútmi. Jeho meno vraj pochádza z nemeckého *Krampen*, pazúr. Vychádza v predvečer svätého Mikuláša, v *Krampusnacht*. Katolícka cirkev zakázala hlučné slávnosti poriadané v jeho mene a počas druhej svetovej vojny ho európski fašisti odsudzovali ako výtvor sociálnych demokratov.

Nič nepomohlo. Dnes v Rakúsku, Nemecku, Maďarsku, Slovinsku a Česku behajú ulicami skupiny mužov prezlečených za čertov a naháňajú okoloidúcich. Historik Peter Jelavich z Univerzity Johnsa Hopkinsa v ňom vidí pohanskú postavu naštepenú na Vianoce. Sviatok sa dostal aj za Atlantik: mesto Ypsilanti v Michigane poriada každoročný Krampusov bál.

Kto je Christkind, Ježiško, ktorý nosí darčeky?

Christkind, „Dieťa Kristus“, nosí darčeky večer 24. decembra vo veľkej časti južného Nemecka, v Rakúsku a v nemecky hovoriacom Švajčiarsku. Napriek svojmu menu sa zriedka zobrazuje ako bábätko: ľudový zvyk z neho urobil anjelskú postavu so zlatými kučerami, bielymi šatami a zlatou svätožiarou, ktorú často hrá mladé dievča.

Jeho pôvod je sporný. Objavil sa v protestantských oblastiach ako náhrada za svätého Mikuláša, pretože reformácia odmietala úctu k svätým. Niektorí za jeho vynálezcu považujú Martina Luthera, čo Hamburská univerzita označuje za nedokázané. Vieme však, že od roku 1531 sa darčeky v Lutherovej rodine už spájali so „svätým Kristom“. Iróniou dejín prijali Christkind na začiatku 19. storočia katolícke oblasti, najmä Bavorsko a Porýnie.

Najslávnejší Christkind je ten norimberský. Mesto ho od roku 1969 volí každé dva roky: kandidátky musia mať v deň voľby 16 až 19 rokov. V piatok pred prvou adventnou nedeľou otvára korunovaný, kučeravý a zlatom odetý Christkind trh Christkindlesmarkt z galérie kostola Frauenkirche prednesom prológu, ktorý v roku 1948 napísal Friedrich Bröger. V decembri absolvuje viac ako sto podujatí. Na roky 2025 a 2026 ho stvárňuje Nora Falk.

Kto je Befana, talianska bosorka zo 6. januára?

V Taliansku patrí noc z 5. na 6. januára Befane. Jej meno je ľudovým skomolením slova *Epifania*, Zjavenie Pána. Slovník Treccani ju opisuje ako veľmi škaredú, no dobrosrdečnú starenu, ktorá v noci zostupuje komínom a deťom, ktoré poslúchali, plní pančuchy darčekmi a sladkosťami. Deťom, ktoré zlobili, nechá kúsky uhlia. Dnes je toto uhlie často sčernený cukor, ktorý sa predáva v cukrárňach.

Najrozšírenejšia kresťanská legenda ju stavia do cesty Trom kráľom. Mudrci sa jej pýtajú na cestu k Ježiškovi a pozývajú ju, aby šla s nimi; ona odmietne, lebo má priveľa práce s upratovaním. Potom si to rozmyslí, vydá sa ich hľadať a nikdy ich nenájde. Odvtedy lieta na metle a mnohí hovoria, že predtým, ako odíde, pozametá dlážku.

Postava je staršia ako tento príbeh. Enciclopedia Italiana z roku 1930 spája Befanu s predkresťanskými magickými tradíciami a opisuje ohne zapaľované v noci na Zjavenie Pána. V toskánskej Romagni vozili jej figurínu na voze na námestie obce a potom ju spálili. Mestečko Urbania v regióne Marche je považované za jej oficiálne sídlo a každý rok medzi 2. a 6. januárom hostí slávnosť, ktorá priláka 30 000 až 50 000 ľudí.

Prečo Španieli a Mexičania dostávajú darčeky 6. januára?

V hispánskom svete sú veľkými darcami Reyes Magos, Traja králi. Zjavenie Pána 6. januára pripomína ich návštevu u Ježiška a práve ráno v tento deň deti objavujú svoje darčeky. V Mexiku mnohé deti najprv napíšu kráľom list, niektoré ho priviažu k balónu naplnenému héliom, a večer predtým sa často nechá pri dverách topánka.

Večer 5. januára prechádzajú králi v sprievode ulicami. Sprievod v Alcoy neďaleko Alicante sa koná od roku 1885 a patrí k najstarším v Španielsku. Má status slávnosti celoštátneho turistického významu. Kráľovskí páži v ňom vyliezajú po dlhých drevených rebríkoch, aby doručili darčeky priamo na balkóny a do okien, a osly, *burretes*, nesú poštové schránky, do ktorých deti vhadzujú svoje priania.

Šiesty január sa končí koláčom v tvare venca. V Španielsku sa v *roscóne* skrýva figúrka, ktorá často predstavuje jedného z kráľov. V Mexiku sa v *rosca de Reyes* skrýva malý Ježiško: kto ho nájde, musí ho 2. februára, na Hromnice, zaniesť do kostola alebo pohostiť rodinu. Sviatok Troch kráľov tak predlžuje Vianoce o celý mesiac.

Dedo Mráz a Sneguročka: darčeky na Nový rok

V Rusku a vo viacerých krajinách bývalého Sovietskeho zväzu sa darčeky dávajú na Nový rok. Prináša ich Дед Мороз (Ded Moroz), „dedo Mráz“. Sovietska moc proti nemu najprv bojovala: v roku 1928 bol vyhlásený za „spojenca kňaza a kulaka“. V roku 1935, keď sú novoročné oslavy opäť povolené, sa vracia a jeho oficiálne sídlo bolo v roku 1998 určené vo Veľkom Ustiugu vo Vologdskej oblasti.

Nikdy necestuje sám. Снегурочка (Sneguročka), Snehová dievčina, oblečená v dlhých striebornomodrých šatách a s kožušinovou čiapkou alebo kokošnikom v tvare vločky, mu pomáha rozdávať balíčky. Pochádza z rozprávky, ktorú v roku 1873 preniesol na javisko dramatik Alexander Ostrovskij so scénickou hudbou Čajkovského a ktorú potom Rimskij-Korsakov premenil na operu. Od sovietskeho obnovenia Nového roka v polovici 30. rokov sa predstavuje ako jeho vnučka.

Aj Grécko má svojho novoročného návštevníka, Άγιος Βασίλης, svätého Bazila, biskupa z Cézarey zo 4. storočia, ktorého sviatok pripadá na 1. januára. Rodiny si v ten večer delia *vasilopitu*, koláč, do ktorého sa pred pečením vloží minca: kto ju nájde, bude mať šťastie celý rok.

Tió de Nadal a Olentzero: darčeky z Katalánska a Baskicka

V Katalánsku vychádzajú darčeky z polena. Tió de Nadal je veľký, často hrčavý kmeň, ktorý sa niekoľko dní pred Vianocami umiestni doma. Od 8. decembra, sviatku Nepoškvrneného počatia, ho deti každý deň kŕmia, kedysi chlebom, kukuricou, svätojánskym chlebom alebo pilinami, a prikrývajú ho dekou, aby mu nebola zima. Na Štedrý večer doň búchajú palicami a spievajú pritom riekanku, potom nadvihnú deku: Tió „vyprodukoval“ sladkosti a darčeky. Ak deti neposlúchali, môže nechať iba uhlie.

Pôvodne bol Tió poleno, ktoré sa na Štedrú noc pálilo v kozube, v Katalánsku aj na Malorke. V mestách tento zvyk trochu ustúpil, no stále žije a v mnohých obciach sa vracia a mesto Barcelona ho dodnes uvádza medzi svojimi vianočnými tradíciami.

V Baskicku sa návštevník 24. decembra volá Olentzero. Je to uhliar: podľa legendy pracoval v horách, keď sa dozvedel o narodení Krista, a zostúpil, aby túto novinu ohlásil. Aj on bol najprv vianočným polenom, ktorého popol sa rozsypával pred domom, aby ho chránil. V 20. storočí začal nosiť deťom darčeky. Večer 24. decembra chodia ulicami zbory a spievajú jeho príbeh a sprevádza ho Mari Domingi, postava prírody a zimného slnovratu.

Joulupukki a Jólasveinar: návštevníci z ďalekého severu

Vo Fínsku je Joulupukki, „vianočný cap“, dedičom zvyku, keď muž prezlečený za capa chodil po domoch a dostával zvyšky zo sviatočného jedla. Postava prišla o rohy a dostala bielu bradu, no meno si ponechala a od relácie fínskeho rozhlasu z roku 1927 sa hovorí, že býva na Korvatunturi v Laponsku. Južnejšie, v Nórsku, Dánsku a Švédsku, sa stal nosičom darčekov škriatok zo statku, *nisse* alebo *tomte*. Tradične sa mu nechá miska kaše s kúskom masla, v Nórsku ryžový nákyp.

Island si vybral množstvo. Jólasveinar, trinásti vianoční chlapci, prichádzajú jeden po druhom, každý jednu noc, od 12. do 24. decembra. Ich mená prezrádzajú ich zlozvyky: sprievod otvára Stekkjastaur, „neotesanec z ovčinca“, potom prichádzajú Þvörusleikir, lízač varechy, Hurðaskellir, buchár dverí, Skyrgámur, žrút skyru, Gluggagægir, sliedič pri oknách, a nakoniec 24. decembra Kertasníkir, „žobrák o sviečky“. Od 11. do 24. decembra nechávajú deti na parapete topánku: naplní sa malým darčekom, alebo zemiakom, ak vystrájali. Obdobie sa končí 6. januára sviatkom Þrettándinn.

Jólasveinar majú nie veľmi odporúčaniahodnú rodinu. Trinásti bratia vraj žijú v horách so svojou matkou Grýlou, obávanou obryňou, a s jej manželom Leppalúðim, veľkým nemotorom. Vianočná mačka, obrovská a so žiariacimi očami, sa v noci na Vianoce túla horami a loví tých, ktorí nedostali nový kúsok oblečenia. Samotní chlapci sú natoľko spoločenskí, že sa ukazujú v Islandskom národnom múzeu v Reykjavíku: v decembri 2025 sa tam zastavovali jeden po druhom, každý deň od 12. do 24. decembra, v miestnosti pre deti a rodiny.