Toho večera na dedinu Santa Klausa jemne padal sneh. V stajni sa Nino díval na hviezdy. Sníval o tom, že bude ťahať sane, ale noc ho trochu desila.
Santa Klaus si sadol vedľa neho a zašepkal: „Aj v tme nad tebou bdie malé svetielko. “ Vtedy Nino zdvihol hlavu. Nad smrekmi žiarila jedna hviezda jasnejšie ako všetky ostatné.
Nino bol najmladší sob v stajni. Parohy mal ešte malé, nohy trochu nemotorné a keď medzi doskami zafúkal vietor, schoval sa pod slamu. Veľkí soby sa nebáli ničoho. Tornádo cválal cez búrky, Kometa preskakoval mraky a Rudolf svietil cestu svojím červeným nosom.
„Ako to dokážu? “ spýtal sa Nino. Santa Klaus sa usmial do svojej bielej brady. „Aj oni sa báli. Raz sa rozhodli spraviť jeden malý krok a potom ešte jeden. Odvaha nie je to, že sa niečoho nebojíš. Odvaha je ísť vpred pokojne, aj keď máš trochu strach.
Santa Klaus otvoril dvere stajne. Vonku bola noc modrá a tichá. Snehové vločky tancovali v svetle lampáša. Nino vykročil do snehu. Pod kopytami zavŕzgal ako malý smiech. Urobil druhý krok, potom tretí.
„Vidíš tú hviezdu? “ povedal Santa Klaus a ukázal na oblohu. „To je hviezda sobov. Stráži každého z vás odjakživa. Keď letíte, ukazuje vám cestu domov. “ Nino sa na hviezdu díval veľmi dlho. Blikala, akoby mu mrkala.
Potom Nino veľmi jemne ucítil v srdci niečo teplé. Nohy mu prestali chvieť. Odbehol na koniec uličky, obišiel veľký smrek a vrátil sa s žiarivými očami. „Dokázal som to! “ zvolal. „Prešiel som nocou!
Ostatní soby vystrčili hlavy z okien stajne. Rudolf rozsvietil nos, aby mu zablahoželal, a Kometa búchal kopytom o podlahu. Santa Klaus mu položil veľkú ruku na krk. „Som na teba veľmi hrdý, malý sob. Možno budúci rok poletíš aj ty s nami.
V tú noc Nino zaspal v slame bez toho, aby nechal zapálený lampáš. Cez malé okienko jemne svietila hviezda sobov. A ty tiež, keď dnes večer zavrieš oči, pamätaj: aj v tme nad tebou bdie malé svetielko.
To je koniec dnešnej rozprávky. Veľa objatí pre všetkých vás a zajtra na vás čaká úplne nová rozprávka na dobrú noc. Dobrú noc, deti, a sladké sny.