Kto bol svätý Mikuláš? Biskup z Myry, jeho legendy a cesta až do Lotrinska

Čo o svätom Mikulášovi naozaj vieme?

Málo, a to je prvé prekvapenie celého spisu. Podľa tradície sa Mikuláš narodil okolo roku 270 v Patare, prístave v Lýkii na južnom pobreží dnešného Turecka. St. Nicholas Center uvádza, že jeho rodičia, zámožní kresťania, zomreli na epidémiu, keď bol ešte mladý, a on svoje dedičstvo venoval chudobným a chorým. Biskupom v Myre, neďalekom meste, sa stal ešte ako mladý muž.

Tá istá tradícia hovorí, že ho za cisára Diokleciána prenasledovali, poslali do vyhnanstva a potom uväznili pre jeho vieru. Po prepustení sa vraj v roku 325 zúčastnil na Nicejskom koncile. Zomrel v Myre 6. decembra, podľa najčastejšie uvádzaného dátumu v roku 343, a pochovali ho v jeho kostole.

Historici sú opatrní takmer pri každom riadku. Na zozname biskupov z Nicey sa Mikuláš objavuje až na začiatku 6. storočia, u Teodora Lektora, okolo roku 510 alebo 515, a ani Atanáz, ani Euzébius, hoci o koncile písali, ho nespomínajú. Niektorí historici pochybujú, že sa na ňom zúčastnil, zatiaľ čo St. Nicholas Center považuje Teodorov zoznam za najdôležitejší autentický prameň o účastníkoch. Príbeh, podľa ktorého uprostred zasadnutia dal facku heretikovi Áriovi, je doložený až v 14. storočí, viac ako tisíc rokov po udalostiach.

Aj samotné texty prichádzajú neskoro. Okolo roku 583 cituje Eustratios z Konštantínopolu Život svätého Mikuláša, ktorý sa dnes stratil. Najstarší úplný Život, aký sa nám zachoval, napísal Michal Archimandrita na začiatku 9. storočia, medzi rokmi 814 a 842, takmer päťsto rokov po biskupovej smrti. Pre historika Jeremyho Seala zostáva najlepším dôkazom Mikulášovej existencie jeho hrob, ktorý sa dal v Myre navštíviť.

Aká je legenda o troch dcérach a zlate hodenom oknom?

Je to najstaršia z legiend a jediná, ktorú v 9. storočí uvádza už Michal Archimandrita. Muž z Myry prišiel o všetko a nemá z čoho dať veno svojim trom dcéram. Bez vena niet svadby a dievčatám hrozí, že ich predajú. Jednej noci preletí otvoreným oknom mešec zlata. Potom ďalší, inej noci. Pri treťom otec striehne a spozná biskupa, ktorý ho požiada, aby to udržal v tajnosti.

St. Nicholas Center poznamenáva, že podľa niektorých verzií zlato pristane v pančuchách alebo topánkach, ktoré sa sušia pred ohňom. Iné rozprávajú o troch zlatých guliach namiesto troch mešcov. Tieto tri gule sa stali jedným z atribútov svätca na obrazoch a vitrážach, niekedy namaľované ako pomaranče, čo čiastočne vysvetľuje pomaranče vkladané deťom do topánok. Vďaka nim je Mikuláš aj patrónom záložníkov a dievčat na vydaj.

Historici o tomto príbehu diskutujú. Adam C. English obhajuje myšlienku, že má skutočný základ. Jona Lendering si všíma, že sa veľmi podobá rozprávaniam, ktoré Filostratos uvádza o Apolloniovi z Tyany, mudrcovi z 1. storočia, a myslí si, že mohol prejsť z jednej postavy na druhú. Isté je, že pretrval stáročia: pančucha zavesená pri kozube pochádza priamo z neho, ako rozprávame v histórii vianočných pančúch.

Odkiaľ pochádza príbeh o troch malých deťoch v soľnej kadi?

Vo Francúzsku tento príbeh pozná každý, a predsa patrí k tým najneskorším. V prvých Životoch svätca chýba a objavuje sa až na konci stredoveku. Spočiatku obeťami nie sú deti, ale traja mladí študenti na cestách, ktorých zavraždí hostinský. St. Nicholas Center spresňuje, že vo Francúzsku sa presadila verzia s tromi malými deťmi.

Pieseň „Ils étaient trois petits enfants“ (Boli raz tri malé deti), ktorú školáci spievajú dodnes, siaha do 16. storočia. Tri deti, ktoré išli na pole paberkovať, poprosia jedného večera mäsiara o nocľah. On ich zabije, rozseká a vloží do soľnej kade, nádoby so soľou, v ktorej sa uchováva mäso. O sedem rokov neskôr tadiaľ ide svätý Mikuláš a požiada o prístrešie. Mäsiar mu ponúkne jedlo, ale biskup si žiada nasolené mäso, ktoré čaká už sedem rokov. Mäsiar uteká, svätec ho vyzve k pokániu, vystrie tri prsty nad kaďou a tri deti vstanú.

Práve táto legenda robí z Mikuláša ochrancu detí. Na východe Francúzska nikdy necestuje sám: Père Fouettard, muž v čiernom, sa vyhráža neposlušným deťom, kým svätec rozdáva sladkosti. Na sprievode v Nancy má mäsiar z piesne dokonca vlastný voz, hneď pred vozom Fouettarda. V Holandsku a Belgicku cestuje svätec s inými spoločníkmi, ktorých predstavujeme v článku nositelia darčekov z celého sveta.

Ďalšie zázraky zo spisu

• Traja nevinní: už u Michala Archimandritu Mikuláš zastaví ruku kata a zachráni troch neprávom odsúdených mužov. Stáva sa tak patrónom obetí justičných omylov.
• Búrka: pri návrate z cesty do Svätej zeme utíši more, ktoré ohrozuje jeho loď. Námorníci z celého Stredomoria si ho berú za patróna.
• Basilios: chlapca, ktorého uniesli piráti z Kréty, prinesie späť domov do Myry, pričom v ruke ešte drží zlatý pohár kráľa, ktorému slúžil.

Prečo oslavujeme svätého Mikuláša 6. decembra?

Pretože je to deň jeho smrti. Cirkev slávi svojich svätých v deň ich smrti, ktorý považuje za ich narodenie pre nebo, a nie v deň ich narodenia, ktorý je mimochodom pri Mikulášovi neznámy. Cirkvi, ktoré sa riadia juliánskym kalendárom, ako napríklad Ruská pravoslávna cirkev, ho slávia 19. decembra nášho kalendára. Bari pridáva druhý sviatok, od 7. do 9. mája, na pamiatku príchodu jeho relikvií.

Podľa inventárneho listu nehmotného kultúrneho dedičstva venovaného slávnostiam v Nancy sa sviatok svätého Mikuláša slávi 6. decembra v Belgicku, Holandsku, Nemecku, Luxembursku, Švajčiarsku a Taliansku, ako aj v pravoslávnych krajinách. Vo Francúzsku zostáva silný v Lotrinsku, Alsasku, Franche-Comté a na severe. V Holandsku a Belgicku svätec často prichádza loďou a prechádza mestami na bielom koni, pričom hľadá topánky nechané pri oknách, dverách alebo kozuboch.

V Lotrinsku nájdu dobré deti ráno 6. decembra alebo cez najbližší víkend sladkosti a tie, ktoré večer predtým nechali kocku cukru alebo mrkvu pre svätcovho osla, vedia, prečo je tanier prázdny. Presun tejto návštevy na noc 24. decembra sa udial oveľa neskôr, v New Yorku na začiatku 19. storočia: o tom je skutočný príbeh Santa Clausa.

Ako sa relikvie svätého Mikuláša dostali do Bari?

Na jar roku 1087 sa námorníci z Bari vylodia v Myre, vtedy pod moslimskou nadvládou, a priamo pred očami gréckych strážcov odnesú väčšiu časť kostry. Vyhrajú tak preteky s Benátkami, ktoré mali zálusk na ten istý poklad. Deviateho mája 1087 dorazia kosti do Bari v Apúlii. O dva roky neskôr, v roku 1089, pápež Urban II. vysvätí kryptu novej baziliky a uloží relikvie pod oltár, kde sú dodnes. Stavba je dokončená a vysvätená v roku 1197.

Benátky sa s tým nezmieria. Podľa jednej anonymnej kroniky benátska flotila v roku 1100 zakotví v Myre a pozbiera úlomky, ktoré tam obyvatelia Bari nechali. Kostol San Nicolò na Lide tvrdí, že ich uchováva asi päťsto. Dvadsiateho ôsmeho decembra 2009 Turecko požiadalo Taliansko o vrátenie kostí.

1. 1087Deviateho mája sa relikvie odnesené z Myry vylodia v Bari.
2. 1089Pápež Urban II. vysvätí kryptu Baziliky svätého Mikuláša v Bari.
3. 1100Benátčania odvezú úlomky, ktoré zostali v Myre, na Lido.
4. 50. roky 20. storočiaAnatóm Luigi Martino skúma kosti: muž, ktorý zomrel vo veku viac ako 70 rokov, strednej postavy, s ťažkou artritídou.
5. 2017Jedno rebro putuje z Bari do Moskvy a Petrohradu, od 21. mája do 28. júla.

Tieto kosti boli preskúmané. V roku 2004 Caroline Wilkinsonová a Francesco Introna na Manchesterskej univerzite zrekonštruovali tvár podľa rozmerov lebky: muž vysoký asi 1,68 m so zlomeným a znovu zrasteným nosom. V decembri 2017 v Oxforde Tom Higham a Georges Kazan rádiouhlíkovou metódou datovali úlomok panvy, ktorý sa uchováva v Illinois a pochádza z Lyonu. Výsledok: 4. storočie. Vedci pripomenuli, že veda môže dokázať, že relikvia je falošná, nikdy však, že je pravá.

V tom istom roku putovalo svätcovo rebro z Bari do Ruska, kde patrí Mikuláš k najuctievanejším svätým. Podľa Vatikánskeho rozhlasu stálo v rade, niekedy aj celé hodiny, približne dva milióny pútnikov v Chráme Krista Spasiteľa v Moskve a potom v Alexandro-nevskom monastieri v Petrohrade, kým sa relikvia 28. júla 2017 vrátila do Talianska.

Prečo je svätý Mikuláš patrónom Lotrinska?

Všetko sa začína prstom. Podľa tradície priniesol v roku 1098 lotrinský rytier Aubert de Varangéville z Bari článok svätcovho prsta do Portu, obchodného mesta na rieke Meurthe, ktoré neskôr dostalo meno Saint-Nicolas-de-Port. Latinský nápis na dnešnom relikviári to hovorí výslovne: „Hic anno salutis 1098 Albertus de Varangisi Villa attulit sacram particulam“. Túto striebornú ruku so žehnajúcou dlaňou, vysokú 75 centimetrov, vyrobila v Lyone dielňa Berger et Nesme okolo roku 1892 ako náhradu za relikviáre, ktoré kedysi darovali vojvodovia a ktoré sa dnes stratili.

Sprievod s fakľami sa zrodil z iného zázraku. Pán z Réchicourtu, lotrinský križiak zajatý na Východe, bol vraj 6. decembra 1240 oslobodený a nájdený pred kostolom, s reťazami ešte na zápästiach. Odvtedy sa sprievod koná každý rok v sobotu najbližšiu k 6. decembru. Po bohoslužbe sa bazilika ponorí do tmy, sviece sa rozsvecujú jedna po druhej a zástup spieva „Saint Nicolas des Lorrains“, pieseň s viac ako štyridsiatimi slohami.

Piateho januára 1477 porazí vojvoda René II. Karola Smelého pod hradbami Nancy. Burgunďan padne, Lotrinsko zostane nezávislé a René II. urobí z Mikuláša patróna svojho vojvodstva. Aby svätcovi poďakoval za víťazstvo, nahradí malý kostol v Porte obrovskou bazilikou v štýle plamennej gotiky, postavenou v rokoch 1481 až 1560, s dvoma vežami vysokými 85 metrov.

O päť storočí neskôr stavba potrebovala starostlivosť. Obnovovali ju zhruba pätnásť rokov, v 80. a 90. rokoch 20. storočia, vďaka odkazu Camille Crouée Friedmanovej, rodáčky z tohto kraja, ktorá odišla žiť do New Yorku a zomrela v roku 1980. Svätého Mikuláša, ktorý prišiel z Malej Ázie cez Taliansko, teda v Lotrinsku zachránila Američanka.

Ako sa dnes oslavuje svätý Mikuláš v Lotrinsku?

V Nancy je tento sviatok taký významný, že figuruje v inventári nehmotného kultúrneho dedičstva francúzskeho ministerstva kultúry. Veľký sprievod existuje od konca 19. storočia a prvý voz svätého Mikuláša postavili v roku 1924 vďaka obchodníkom z mesta. V roku 2017 sa na samotný sprievod prišlo pozrieť takmer 100 000 ľudí a v metropolitnej oblasti sa v priebehu decembra konalo 15 až 18 sprievodov.

Sprievod sa na trase dlhej 1,3 kilometra riadi presným poradím. Najprv prechádzajú vozy obcí, potom tri postavy z legendy: Père Fouettard na mechanickom oslovi, mäsiar, ktorý z obchodu z papier-mâché prihovára zástupu, a tri deti v soľnej kadi. Svätý Mikuláš uzatvára sprievod na osvetlenom voze, obklopený malými dobrými deťmi. Na konci trasy, na námestí Place Stanislas, mu starosta z balkóna radnice odovzdá kľúče od mesta. V roku 2017 sa pozdĺž trasy rozdali viac ako dve tony cukríkov.

Druhá tradícia sa je. Mikulášov z perníka a čokolády vyrábajú v Nancy od roku 1840, najprv v podniku Lefèvre-Lemoine. Od roku 1902 im cukrár Joseph Eidel ako prvý kreslí tvár s očami a úsmevom, popri brade, berle a mitre. Inšpiráciu, ako si ich pripraviť doma, nájdete v našich vianočných receptoch.

• V sobotu najbližšiu k 6. decembru: sprievod s fakľami v Saint-Nicolas-de-Port.
• V ten istý víkend: veľký sprievod v Nancy a menšie sprievody v Metz, Épinal, Verdune či Saint-Dié-des-Vosges.
• Večer predtým: kocka cukru alebo mrkva pre osla, niekedy obrázok alebo list pre svätca.
• Ráno: sladkosti a perník pre dobré deti a obávaná návšteva Père Fouettarda pre ostatné.

Sviatok dokonca cestoval aj opačným smerom. V luxemburskom Wiltzi objavili americkí vojaci tento zvyk po oslobodení krajiny v septembri 1944. Šiesteho decembra 1944 rozdával desiatnik Richard Brookins, prezlečený za svätého Mikuláša, na uliciach cukríky a čokoládu z ich prídelov. Na jeden večer sa americký Santa Claus opäť stal svätým Mikulášom.