Odkedy má Santa sánky? Príbeh lietajúceho vozidla

Ako cestoval svätý Mikuláš pred sánkami?

Európsky svätý Mikuláš soby nikdy nepotreboval. Nežil pri polárnom kruhu. V Lotrinsku ho noviny z rokov 1898, 1914 a 1921 uložené v knižnici Gallica ukazujú na oslovi, oslici alebo somárikovi a Napoleonova nadácia opisuje svätca, ktorý sa každý rok vracia „v sprievode osla, ktorý sa prehýba pod sladkosťami“.

V Holandsku prichádza Sinterklaas loďou a potom sa pohybuje na koni. Deti dávajú do topánok mrkvu alebo seno pre jeho koňa. V oboch prípadoch zostáva cestovateľ na zemi, alebo takmer: chodí od domu k domu rýchlosťou ťažného zvieraťa.

Prvý lietajúci svätý Mikuláš je Američan a sánky nemá. Washington Irving vydáva svoje Dejiny New Yorku v roku 1809 a v druhom vydaní z roku 1812 pridáva sen: holandský osadník vidí svätca prichádzať „ponad koruny stromov“, v tom istom voze, v ktorom každý rok nosí deťom darčeky. Svätec si zapáli fajku, priloží si prst k boku nosa, nasadne späť do voza a odletí ponad stromy.

Ten prst pri nose si zapamätajte: o jedenásť rokov neskôr sa objaví znova, vo chvíli, keď Santa stúpa hore komínom. Celý príbeh lotrinského osla a holandského koňa nájdete v článku Kto bol svätý Mikuláš?.

V ktorom roku dostal Santa sánky?

Odpoveď sa zmestí do jedného dátumu: 1821. V tom roku newyorský vydavateľ William B. Gilley vydáva knižku s názvom The Children’s Friend, „novoročný darček pre malých od piatich do dvanástich rokov“. Anonymná báseň, ktorú obsahuje, sa volá „Old Santeclaus with Much Delight“. Jej osem farebných rytín je prvým použitím litografie v Spojených štátoch.

Návštevník menom Santeclaus prichádza „zo Severu“ každý Štedrý večer. Riadi sánky, ktoré ťahá jediný sob a ktoré sa ženú ponad komíny. Jedna z rytín ho ukazuje na streche. Je to prvá známa publikácia, ktorá spomína a zobrazuje Santove sánky a soba, a ako zdôrazňuje St. Nicholas Center, návšteva sa odteraz koná 24. decembra, a nie už 6.

Prečo sánky? Knižka to nevysvetľuje a žiadny dokument z tej doby nám nehovorí, čo si o tom myslel jej anonymný autor. Vieme len, že v 19. storočí na severovýchode Spojených štátov patrili konské sánky k zime natoľko, že mali vlastné preteky aj pesničky, ako uvidíme nižšie. Otázke soba sa venuje článok Odkiaľ sa vzali Santove soby?.

1. 1812V druhom vydaní knihy Washingtona Irvinga letí svätý Mikuláš ponad stromy vo voze.
2. 1821Prvé sánky, ťahané jediným sobom, v knižke The Children’s Friend.
3. 1823Báseň „A Visit from St. Nicholas“: miniatúrne sánky a osem sobov s menami.
4. 1863Thomas Nast kreslí sánky na obálku Harper’s Weekly.
5. 1939Sob Rudolf s červeným nosom vedie sánky v hmle.

Kto naučil Santove sánky lietať?

23. decembra 1823 uverejňuje Troy Sentinel bez podpisu „Account of a Visit from St. Nicholas“. V roku 1837 je pripísaná Clementovi Clarkovi Moorovi, ktorý sa k nej hlási vo svojich Poems v roku 1844; niektorí bádatelia ju pripisujú Henrymu Livingstonovi ml. Rozprávač, ktorého zobudí hluk na trávniku, otvorí okno a uvidí „miniatúrne sánky a osem drobných sobov“, ktoré riadi „malý starý kočiš, taký čulý a rýchly“.

Báseň pridáva to, čo v knižke z roku 1821 chýbalo: samotný let. Soby stúpajú k streche ako suché lístie, ktoré dvíha víchrica, so „sánkami plnými hračiek“. Keď je práca hotová, návštevník si priloží prst k boku nosa, ako u Irvinga, vystúpi hore komínom, skočí do sánok a hvizdne na záprah. Všetci odletia „ako páperie bodliaka“.

Slovo „miniatúrne“ je dôležité. V roku 1823 sú sánky malé, pretože aj Santa je malý: báseň ho opisuje ako „starého škriatka“, dosť drobného na to, aby prešiel komínom. Vyrastie s ilustráciami a jeho sánky s ním. Osem mien záprahu a ich varianty podrobne rozoberá článok Ako sa volajú Santove soby?.

Prečo sa zo sánok a rolničiek stali vianočné pesničky?

V 19. storočí slúžili konské sánky v Novom Anglicku na cestovanie, ale aj na preteky. V septembri 1857 vydáva v Bostone vydavateľ Oliver Ditson pieseň Jamesa Lorda Pierponta „The One Horse Open Sleigh“. Staré miestne kroniky Medfordu v Massachusetts hovoria, že ju inšpirovali mestské preteky sánok. O Vianociach nehovorí vôbec.

S Vianocami sa spája až v 60. a 70. rokoch 19. storočia, pod názvom, ktorý poznáme: „Jingle Bells“. Rolničky koňa sa stávajú rolničkami Santovho záprahu. 16. decembra 1965 ju astronauti misie Gemini 6, Wally Schirra a Tom Stafford, zahrali zo svojej kabíny na obežnej dráhe, jeden na ústnej harmonike, druhý na rolničkách zo sánok.

V roku 1864 píše Benjamin Hanby v New Paris v Ohiu pieseň „Up on the Housetop“. Odborník William Studwell ju predstavuje ako prvú vianočnú pieseň venovanú najmä Santovi. Soby v nej zastanú na streche, kým ich pán zostupuje s hračkami, scéna, ktorú si Hanby pravdepodobne požičal z básne z roku 1823. Ďalšie si môžete zaspievať na našej stránke vianočné pesničky.

Ako sa sánky dostali do obrázkov?

3. januára 1863, uprostred americkej občianskej vojny, ukazuje obálka Harper’s Weekly prvého Santu Thomasa Nasta. Homestead Museum v Kalifornii ju opisuje takto: Santa sedí vzadu vo svojich sánkach, soby trpezlivo čakajú pod oblúkom s nápisom „Welcome Santa Claus“, vedľa veľkej americkej vlajky. Rozdáva darčeky vojakom Únie.

Massachusettská historická spoločnosť napočítala 33 obrázkov Santu, ktoré Nast nakreslil pre Harper’s Weekly v rokoch 1863 až 1886. Časopis sa tlačil čiernobielo: farbu sánok si čitatelia predstavovali rovnako ako farbu kabáta.

Záprah potom preplával Atlantik. Podľa Kongresovej knižnice prichádza mytológia sánok a lietajúcich sobov do Británie v 60. rokoch 19. storočia a Father Christmas ju v 70. rokoch prevezme, keď splýva so Santa Clausom. V roku 1889 poetka Katharine Lee Batesová dokonca necháva pani Clausovú žiadať miesto v sánkach, príbeh, ktorý rozprávame v článku Má Santa Claus manželku?.

Sánky majú aj svojich spisovateľov. V rokoch 1920 až 1943 píše J. R. R. Tolkien každý rok svojim deťom listy podpísané Father Christmas. Opisuje v nich Santu, ktorý doručuje darčeky komínom, so sánkami, ktoré ťahajú lietajúce soby.

Sánky v 20. storočí: Rudolf, radary a detské otázky

V 20. storočí získavajú sánky pasažierov aj druhých pilotov. V roku 1902 vydáva L. Frank Baum, autor Čarodejníka z krajiny Oz, knihu The Life and Adventures of Santa Claus a zapriahne desať sobov, medzi nimi Flossie a Glossie. V roku 1939 píše Robert L. May pre obchodný dom Montgomery Ward príbeh Rudolfa: jedného hmlistého večera postaví Santa pred záprah soba so svietiacim nosom, aby osvetľoval cestu sánok.

Sánky sa dostanú dokonca aj do vojenských archívov. 24. decembra 1948 vydáva americké letectvo hlásenie o neidentifikovaných sánkach ťahaných ôsmimi sobmi vo výške 14 000 stôp, kurz 180. O sedem rokov neskôr, v roku 1955, dá zle vytlačená reklama deťom v Colorado Springs číslo strediska protivzdušnej obrany: tak sa začína každoročné sledovanie NORAD, o ktorom rozprávame v článku Ako Santa rozdá všetky darčeky za jednu noc?.

Deti berú sánky veľmi vážne. V roku 2015 sa psychológovia Andrew Shtulman a Rachel Yoo z Occidental College pýtali 47 detí vo veku 3 až 9 rokov. 96 % z nich hovorí, že Santa lieta v sánkach ťahaných sobmi. Je to však aj kúsok, ktorý vedia vysvetliť najmenej: len 12 detí zo 47 navrhne nejaký mechanizmus tohto letu.

Ostatné odpovedajú, že sánky jednoducho lietajú. V dedine si myslíme, že je to veľmi dobrá odpoveď. Večer 24. decembra si môžete overiť ich trasu v Santa Trackeri a navštíviť záprah na stránke sobov.