Odkiaľ sa vzali Santove soby? Od knižky z roku 1821 po Rudolfa

Kedy sa sob prvý raz objavuje so Santom?

V roku 1821 vydáva newyorský tlačiar William B. Gilley malú brožovanú knižku s názvom The Children’s Friend: A New-Year’s Present, to the Little Ones from Five to Twelve. Obsahuje anonymnú báseň, dnes známu podľa prvého verša „Old Santeclaus with Much Delight“, a osem kolorovaných rytín. Je to najstaršia známa publikácia, v ktorej sob ťahá Santove sánky. Jeden výtlačok uchováva Beineckeho knižnica Yaleovej univerzity.

Na prvej rytine ťahá jediný sob bez mena sánky s tabuľkou „REWARDS“, teda odmeny. Starček nosí darčeky dobrým deťom. Ostatným nechá brezový prútik, ktorý text predstavuje ako nástroj, ktorý Boh určil na trestanie detí. To má ďaleko od dnešnej zhovievavej postavy.

Knižka mení aj dátum. Návšteva sa už nekoná 6. decembra, na svätého Mikuláša, ale na Štedrý večer. Autora ani kresliara sa nepodarilo identifikovať. Odborník na určovanie autorstva Don Foster navrhol, že ide o dielo Clementa Clarka Moora, no táto hypotéza zostáva sporná. Zrod tejto postavy rozprávame v článku skutočný príbeh Santa Clausa.

Ako Santa prišiel k ôsmim sobom?

23. decembra 1823 uverejňuje Sentinel z mesta Troy v štáte New York bez podpisu báseň „A Visit from St. Nicholas“. V roku 1837 je pripísaná Clementovi Clarkovi Moorovi, ktorý sa k nej hlási vo svojich Poems v roku 1844; iní ju pripisujú Henrymu Livingstonovi. Rozprávač v nej vidí prichádzať „miniatúrne sánky a osem drobných sobov“, ktoré potom s nákladom hračiek vystúpia „až na strechu“.

Vo verzii vytlačenej v Troy sa posledné dva soby volajú Dunder a Blixem, z holandčiny „hrom“ a „blesk“, narážka na holandskú minulosť New Yorku. Moore ich vo vydaní z roku 1844 premenoval na Donder a Blitzen, aby sa priblížili nemčine. Tvar Donner sa presadil až na začiatku 20. storočia.

Osem sa nestalo posvätným číslom zo dňa na deň. V roku 1902 vydáva L. Frank Baum, autor Čarodejníka z krajiny Oz, knihu The Life and Adventures of Santa Claus so záprahom desiatich sobov, ktorých vedúci pár sa volá Flossie a Glossie. Deti si však zapamätali zoznam z roku 1823. Preklady mien sa líšili podľa vydaní a porovnávame ich v článku mená Santových sobov.

Prečo soby, a nie kone?

Ani knižka z roku 1821, ani báseň z roku 1823 svoju voľbu nevysvetľujú. Vieme, že sob bol pre európskych čitateľov odjakživa symbolom ďalekého Severu a že návštevník prichádzajúci z mrazu by len ťažko prišiel na voze. Dva staré dokumenty ukazujú, odkedy tento obraz koluje.

Okolo roku 890 rozpráva bohatý Nór menom Ottar, alebo Ohthere, o svojich cestách kráľovi Alfrédovi Veľkému v Anglicku. Žije severnejšie než všetci ostatní Nóri, v Hålogalande. Má ešte šesťsto krotkých sobov, ktoré nepredal, z toho šesť veľmi cenných „vábiacich“ sobov, ktoré Sámovia používajú na chytanie divých sobov. Popri tom má len dvadsať kusov hovädzieho dobytka, dvadsať oviec a dvadsať ošípaných. Jeho rozprávanie, vložené do anglického prekladu historika Orosia, obsahuje prvý výskyt slova sob v starej angličtine, v tvare hranas.

V roku 1673 vychádza vo Frankfurte dielo Lapponia Johannesa Schefferusa, profesora v Uppsale. Knihu objednal kancelár univerzity Magnus De la Gardie a mala okrem iného umlčať povesť: v Európe sa hovorilo, že švédske víťazstvá vďačia za niečo mágii Sámov. Schefferus v Laponsku nikdy nebol. Opiera sa o rozprávania farárov zo severného Švédska a o sámske predmety zo súkromných zbierok.

Kniha je preložená do angličtiny v Oxforde v roku 1674, do nemčiny v roku 1675, do francúzštiny v roku 1678 a do holandčiny v roku 1682. Spomedzi jej 26 drevorytov jeden ukazuje muža sediaceho v sánkach, ktoré ťahá sob. Pre generácie čitateľov je Laponsko predovšetkým toto: sneh, nízke sánky a zapriahnutý sob.

Odkiaľ pochádza slovo sob?

Anglické slovo reindeer je prevzaté zo škandinávskych jazykov, ako je stará islandčina hreindýri alebo švédčina rendjur. Prvá časť, rein, pochádza z germánskeho koreňa neistého pôvodu, pravdepodobne spojeného s parohmi zvieraťa. Druhá, deer, pôvodne označovala akékoľvek zviera. Po Ottarovom rozprávaní sa slovo v angličtine znova objavuje až okolo roku 1440.

Kto chová skutočné soby? Sámski chovatelia z Laponska

Sámovia žijú na severe Nórska, Švédska, Fínska a na polostrove Kola v Rusku. Nordregio, výskumný ústav Severskej rady ministrov, odhaduje ich počet na 65 000 až 100 000: asi 40 000 v Nórsku, 15 000 až 25 000 vo Švédsku, približne 10 000 vo Fínsku a približne 2 000 v Rusku. Sú to odhady, pretože žiadna z týchto krajín etnický pôvod nesčítava. Nordregio napočítalo desať sámskych jazykov. Soby chová len časť Sámov.

V Nórsku chovatelia pracujú spoločne v rámci siidy, skupiny vlastníkov, ktorí spoločne strážia soby na určitom území. V rokoch 2006 až 2007 mala krajina 556 jednotiek siida a 2 936 ľudí, ktorí žili z chovu. Remeslo sa zmenilo v 60. rokoch 20. storočia s tým, čo Medzinárodné centrum chovu sobov nazýva revolúciou snežných skútrov, po ktorých prišli štvorkolky, motorky a vrtuľníky. Hlavným produktom je mäso, popri kožiach, kostiach a parohoch.

• Nórsko: približne 241 000 sobov v roku 2007, stav, ktorý kolíše okolo 200 000 kusov.
• Švédsko: približne 220 000 sobov v roku 2007, v priebehu 20. storočia medzi 150 000 a 300 000.
• Fínsko: približne 207 000 sobov v rokoch 2004 až 2005, s vrcholom nad 250 000 v 70. a 80. rokoch.
• Značky na ušiach: každé mláďa musí do 31. októbra svojho prvého roka niesť registrovanú značku svojho vlastníka; vo Švédsku je asi dvadsať schválených zárezov, kombinovaných asi tridsiatimi spôsobmi, každý s vlastným menom.

V Nórsku zákon o chove sobov z roku 2007 viaže právo vlastniť soby v sámskej pastvinovej oblasti na ušnú značku, ktorá predpokladá, že dotyčný je Sám a že chov je hlavným zamestnaním jeho samého, jeho rodiča alebo starého rodiča. Vo Švédsku stanovuje krajská správa strop počtu sobov pre každú sámsku dedinu, nie však pre každého vlastníka. Sčítanie sa robí na jar, pred pôrodmi.

Ako sa skutočné soby dostali do Ameriky?

Na Aljaške slovo sob označuje len domestikované zvieratá; ich divokí bratranci, rovnakého druhu, sa volajú karibu. V roku 1891 dovážajú misionár Sheldon Jackson a William T. Lopp prvé soby zo Sibíri. Výsledky sklamú a Jackson sa obráti na Laponsko: chovateľov získava cez inzeráty v škandinávskych novinách a prvá skupina prichádza v roku 1894.

1. 1891Sheldon Jackson a William T. Lopp dovážajú prvé soby zo Sibíri na Aljašku.
2. 1894Príchod prvej skupiny sámskych chovateľov, ktorí majú vyškoliť domorodých učňov.
3. 1898Vládna výprava: viac ako 500 sobov a ich chovatelia prechádzajú cez New York a potom Seattle na ceste na Aljašku.
4. 1900Koniec zmlúv: niektorí zostávajú, iní odchádzajú za zlatou horúčkou alebo sa vracajú do Laponska.
5. 1926Spoločnosť Lomen a obchodný dom Macy’s spúšťajú vianočné sprievody so Santom a sobími záprahmi.

Výprava z roku 1898 je odpoveďou na zákon z 18. decembra 1897, ktorý uvoľňuje 200 000 dolárov, pretože Jackson sa obáva hladomoru medzi zlatokopmi na Klondiku. Zmluva podpísaná 24. januára 1898 počíta s dvoma rokmi práce, bezplatnou zdravotnou starostlivosťou a školou pre deti. Spolu s manželkami a deťmi má skupina 170 ľudí, Sámov, Nórov, Švédov a Fínov.

V 20. rokoch 20. storočia stáda na Aljaške ďaleko presahujú 100 000 kusov a firma bratov Lomenovcov chce predávať ich mäso a kožušiny po celej krajine. V roku 1926 sa spojí s Macy’s a organizuje vianočné sprievody, v ktorých Santovia prichádzajú na sánkach ťahaných skutočnými sobmi, ktoré vedú sámski a domorodí chovatelia. Prvý Santa týchto sprievodov sa volá Matthis Ivar Klementsen Nillika. Portland, Saint Paul, Boston, Chicago a Brooklyn ich zažívajú až do 30. rokov.

Lomenovci dávajú do novín uverejňovať aj falošné detské listy, ktoré sa pýtajú, či Santa príde so svojimi sobmi. Medzinárodné centrum chovu sobov, ktoré túto epizódu opisuje, vidí v Carlovi Lomenovi, prezývanom „sobí kráľ“, jedného z tvorcov komerčnej verzie Santu a jeho záprahu. Ak chcete napísať skutočný list, bez komerčných úmyslov, použite našu stránku list Santa Clausovi.

Odkiaľ sa vzal Rudolf, sob s červeným nosom?

Rudolf sa narodil v kancelárii v Chicagu. V roku 1939 požiada sieť obchodných domov Montgomery Ward jedného zo svojich reklamných textárov, Roberta L. Maya, absolventa Dartmouthu z roku 1926, o vianočnú knižku, ktorú by darovala deťom. May si vyberie soba a urobí z neho škaredé káčatko s veľkým srdcom. Neskôr povedal, že sa inšpiroval vlastným detstvom plachého, malého chlapca, ktorého do tímu nikdy nevybrali ako prvého.

Text napíše za zhruba päťdesiat hodín, v hroznom roku: jeho manželka Evelyn, chorá na rakovinu, zomiera 28. júla 1939. Denver Gillen, výtvarník z grafického oddelenia obchodnej siete, ho sprevádza aj so svojou dcérou Barbarou do zoo, aby študovali soby. Distribúcia sa začína 1. novembra 1939 a počas sezóny sa rozdá 2,4 milióna výtlačkov. Pre nedostatok papiera počas vojny čaká nové vydanie až do roku 1946: ďalších 3,6 milióna výtlačkov.

1. januára 1947 vedenie Montgomery Ward postúpi práva Mayovi, zadĺženému nemocničnými účtami svojej prvej manželky. Jeho švagor Johnny Marks v roku 1949 skladá pieseň. Gene Autry ju nahrá 27. júna 1949, Columbia ju vydá v septembri a na Vianoce 1949 sa dostane na prvé miesto amerického predaja: 1,75 milióna platní v prvej sezóne, celkovo 12,5 milióna pre jeho verziu.

6. decembra 1964 vysiela NBC bábkový animovaný film, ktorý vyrobila spoločnosť Videocraft International, budúca Rankin/Bass, v rámci General Electric Fantasy Hour. Rozprávačom je Burl Ives. Stretneme v ňom Hermeyho, škriatka, ktorý sníva o tom, že bude zubárom, a ostrov odložených hračiek. Film sa vysiela každý rok od roku 1964, čo je najdlhšia vláda vianočného programu v americkej televízii. Pieseň nájdete medzi našimi vianočnými pesničkami.

Sú Santove soby samice?

Táto otázka sa vracia každú zimu a má vážny základ. Podľa aljašského oddelenia rybolovu a poľovníctva je sob, alebo karibu, jediným členom čeľade jeleňovitých, u ktorého nosia parohy obe pohlavia. Parohy dospelých samcov sú veľké a mohutné, parohy samíc kratšie a tenšie.

Všetko závisí od kalendára zhadzovania parohov. Najväčšie samce zhadzujú svoje koncom októbra, po ruji. Mladé samce a samice, ktoré nie sú gravidné, si ich nechávajú do apríla a gravidné samice až do narodenia mláďaťa, koncom mája alebo začiatkom júna. Sob, ktorý má 24. decembra ešte veľké parohy, je teda pravdepodobne samica alebo mladý samec. Veľké samce už majú hlavu holú.

Ako vyzerá skutočný sob?

• Hmotnosť: 80 až 120 kg pri dospelej samici, v priemere 159 až 182 kg pri samcovi, s rekordmi do 318 kg.
• Kopytá: široké a vyduté, roztiahnu sa, aby zviera udržali na snehu, a pri plávaní slúžia ako pádla.
• Cesty: niektoré stáda migrujú až 640 km medzi letnými a zimnými pastvinami a za deň dokážu prejsť 80 km.
• Zimné menu: lišajníky, slávny „sobí lišajník“, suché ostrice a drobné kríky ako čučoriedka.
• Oči: odrazová vrstva na dne oka sa mení zo zlatistej v lete na tmavomodrú v zime, podľa štúdie University College London a univerzity v Tromsø uverejnenej v roku 2013.

Môžu soby lietať?

Žiadny starý text to o Santovom sobovi nehovorí pred rokom 1821, keď už uháňa „ponad komíny“. Hlbšie v minulosti ukazujú „jelenie kamene“ v Mongolsku a na Altaji, náhrobné stély staré najmenej 3 000 rokov, často jeleňovité zvieratá s pretiahnutými parohmi, ktoré akoby vzlietali. Niekedy sa píše, že lietajúce soby pochádzajú od šamanov, ktorí jedli muchotrávku červenú: Medzinárodné centrum chovu sobov považuje väčšinu týchto príbehov za vymyslené a nepresné. V dedine je vysvetlenie jednoduchšie a dá sa navštíviť na mape dediny.