„Noc pred Vianocami“: príbeh básne, ktorá ustálila Santa Clausa

Ako sa báseň dostala do novín v Troy?

Podľa rozprávania, ktoré sa odovzdávalo v rodine Moorovcov a ktoré prevzal Columbia Magazine, sa všetko začína na Štedrý večer 1822 vo veľkom dome na Manhattane s názvom Chelsea House. Clement Clarke Moore, profesor gréčtiny a hebrejčiny, nahlas číta báseň, ktorú napísal pre svojich šesť detí. Vôbec ju nemieni uverejniť.

Medzi blízkymi rodiny je Harriet Butlerová, priateľka z Troy, malého mesta na brehu rieky Hudson severne od New Yorku. Požiada o dovolenie text si odpísať. Asi o rok neskôr je báseň v rukách Orvilla L. Holleyho, šéfredaktora Sentinelu. Akou presnou cestou? Pramene sa rozchádzajú. List vydavateľa Normana Tuttla Moorovi z roku 1844 uvádza, že Holley ju vraj dostal od pani Sackettovej, manželky Daniela Sacketta. Miestny historik z Troy Carl Johnson necháva otvorené obe stopy, Harriet Butlerovú aj Sarah Sackettovú.

Noviny ju uverejňujú 23. decembra 1823 pod názvom „Account of a Visit from St. Nicholas“, bez podpisu. V Troy dnes miesto, kde sídlila redakcia, označuje tabuľa na River Street 225. Sám Holley tajomstvo zachováva. Až 20. januára 1829 naznačí niečo o autorovi, keď ho predstaví ako pána „s väčšími zásluhami ako učenec a spisovateľ než mnohí iní s hlučnejšími nárokmi“.

Báseň však na svojho autora nečaká. Preberajú ju ďalšie noviny, rok čo rok, často tesne pred Vianocami. Koluje bez mena ako ľudová pieseň a každý čitateľ, ktorý si ju vystrihne z novín, pomáha v amerických domácnostiach zakoreniť jeden celkom určitý večer: noc z 24. decembra.

Kto bol Clement Clarke Moore?

Clement Clarke Moore sa narodil v roku 1779 a zomrel v roku 1863. Jeho otec Benjamin Moore bol predsedom Columbia College a episkopálnym biskupom New Yorku. Syn absolvoval Columbiu ako najlepší vo svojom ročníku, vydal prvý hebrejský slovník v Spojených štátoch a štyridsaťštyri rokov zasadal v správnej rade univerzity. V roku 1822 ho práve vymenovali za profesora gréckej a hebrejskej literatúry na General Theological Seminary.

Columbia Magazine opisuje rodinné panstvo: asi tridsať akrov na západe Manhattanu, ktoré jeho starý otec, rodák z Anglicka, pomenoval Chelsea. Trojposchodový dom stál na mieste dnešnej West 23rd Street a Ninth Avenue. Časť týchto pozemkov je dnes Clement Clarke Moore Park, na rohu West 22nd Street a Tenth Avenue.

Moore rozprával, že ho inšpiroval „tučný, červenolíci Holanďan“ zo susedstva, možno jeho záhradník. Poznal aj Washingtona Irvinga, ktorého Dejiny New Yorku, vydané v roku 1809 a znova v roku 1821, opisujú holandského svätého Mikuláša s fajkou. Malý mužík z básne, s fajkou zovretou v zuboch a s bruchom, ktoré sa trasie, za veľa vďačí tomuto portrétu.

Prečo báseň podpísal až v roku 1844?

Moorovo meno sa prvý raz objavuje v roku 1837. V tom roku vydáva Charles Fenno Hoffman u Georgea Dearborna The New-York Book of Poetry a báseň v nej nájdeme na stranách 217 až 219 pod menom „Clement C. Moore“. Sám Moore ju do svojej zbierky Poems zaradí až v roku 1844, vo vydavateľstve Bartlett and Welford. V liste z toho istého roku to vysvetľuje: tento text napísal „nie na uverejnenie, ale na pobavenie svojich detí“, a nárokuje si autorské vlastníctvo, „nech je hodnota tohto vlastníctva akokoľvek malá“. Profesor seminára, ktorý vydával učené diela, zjavne nestál o to, aby ho ľudia poznali najmä vďaka riekanke.

Kto naozaj napísal „Noc pred Vianocami“?

Iná rodina už viac ako stopäťdesiat rokov tvrdí, že báseň je dielom jej predka. Henry Livingston ml. sa narodil 13. októbra 1748 v Poughkeepsie na rieke Hudson a zomrel tam 29. februára 1828. Ako major sa v roku 1775 zúčastnil na americkej výprave proti Kanade, potom sa stal farmárom a písal ľahké verše, uverejňované bez podpisu alebo len pod iniciálou „R.“ v New York Magazine a v Poughkeepsie Journal. K básni sa nikdy neprihlásil a žiadna známa tlač nenesie jeho meno.

Livingstonov spis stojí na spomienkach. Jeho synovia Charles a Edwin, ako aj susedka menom Eliza, neskôr rozprávali, že im otec báseň čítal ako svoju už v roku 1807. Rodina tvrdí, že vlastnila prepisovaný rukopis písaný jeho rukou. Mal vraj zhorieť pri požiari domu vo Wisconsine.

1. 1807Podľa spomienok jeho detí číta Henry Livingston ml. báseň v rodinnom kruhu.
2. 1823Sentinel z Troy uverejňuje 23. decembra báseň bez mena autora.
3. 1828Livingston zomiera. Jeho synovia tvrdia, že v jeho pracovni našli novinový výstrižok a prepisovaný koncept.
4. 1837Charles Fenno Hoffman pripisuje báseň Clementovi C. Moorovi v The New-York Book of Poetry.
5. 1844Moore uverejňuje báseň vo svojej zbierke Poems.
6. 1859Rodina Livingstonovcov sa dozvedá o Moorovom nároku. Edwin tvrdí, že rukopis stratil pri požiari.
7. 1899Vnuk Sidneyho Livingstona uverejňuje prvý verejný nárok vo svojich novinách na Long Islande.
8. 1920Christian Science Monitor venuje 4. augusta Livingstonovej teórii článok.

V roku 1999 sa Mary Van Deusenová, Livingstonova potomkyňa, obracia na Donalda Fostera, profesora angličtiny na Vassar College a odborníka na určovanie autorstva anonymných textov. Jeho kniha Author Unknown, vydaná vo vydavateľstve Henry Holt v roku 2000, sa prikláňa k Livingstonovi. Jeho argumenty: anapestické metrum, trojdobé, ktoré Livingston často používal, nezvyčajné použitie slova „all“, holandské mená sobov, ktoré by sa hodili k mužovi s holandskými predkami, a Moore, o ktorom sa hovorilo, že neznášal tabak, a teda by svojmu hrdinovi nikdy nevložil do úst fajku.

Odpoveď na seba nenechá dlho čakať. Historik Stephen Nissenbaum, autor knihy The Battle for Christmas, v roku 2001 dospieva k záveru, že autorom je naozaj Moore: „Verím, že je to on.“ Zasadzuje báseň do okruhu Johna Pintarda a vplyvných Newyorčanov, ktorí si vtedy vytvárali holandskú minulosť. Podrobné vyvrátenia uverejňujú aj obchodník s rukopismi Seth Kaller a bádateľ Scott Norsworthy.

V roku 2016 vydáva MacDonald P. Jackson, bývalý profesor Aucklandskej univerzity na Novom Zélande, vo vydavateľstve McFarland štúdiu kvantitatívnej štylistiky. Jeho testy radia známe Moorove básne k Moorovi a vianočnú báseň „sústavne bližšie“ k Livingstonovým veršom. V roku 2023 dospieva Tom A. Jerman k opačnému záveru: zo sedemnástich testov uskutočnených so softvérom na určovanie autorstva šestnásť ukazuje na Moora. Debata zostáva otvorená a každý tábor má svoje čísla.

Prečo sa soby volali Dunder a Blixem?

V Sentineli z roku 1823 sú ôsmi soby volaní v tomto poradí: Dasher, Dancer, Prancer, Vixen, Comet, Cupid, Dunder a Blixem. Posledné dve mená nie sú anglické. „Donder en Blixem“ znamená po holandsky „hrom a blesk“, bežné zvolanie v holandských rodinách v štáte New York.

Mená sa potom menia. Podľa jednej hypotézy, ktorú uvádza Mental Floss, sa z Blixem stalo Blixen, aby sa rýmovalo s Vixen, a potom v roku 1844 pod Moorovým perom Blitzen. V kópiách, ktoré Moore ku koncu života ručne odpisoval, čítame „Donder and Blitzen“. Túto podobu prijíma aj antológia Edmunda Clarencea Stedmana An American Anthology v roku 1900. Začiatkom 20. storočia sa z Dondera často stáva Donner.

Týchto osem sobov nebolo prvých. O dva roky skôr, v roku 1821, ukazovala newyorská knižočka jediného soba, ktorý ťahal sane „Sante Clausa“. Báseň z roku 1823 ich pridáva sedem a každému dáva meno. Tento rodokmeň opisujeme v článku odkiaľ sa vzali soby Santa Clausa a celý záprah aj s menami v článku ako sa volajú soby Santa Clausa.

Čo báseň zmenila v príbehu Santa Clausa?

Pred rokom 1823 nemal newyorský návštevník pevný dátum. Svätý Mikuláš tradične prichádzal 6. decembra, v deň svojho sviatku. Knižočka z roku 1821 už hovorila o Štedrom večere. Báseň už svojím prvým veršom vrýva tento dátum do pamäti všetkých, ktorí sa ju naučia naspamäť: „’Twas the night before Christmas“.

Text zavádza aj presný priebeh, takmer zoznam úkonov, ktorý sa odvtedy takmer nezmenil. Prečítajte si ju znova a nájdete:

• pančuchy „starostlivo zavesené pri krbe“ v nádeji na jeho návštevu;
• spiace deti, ktorým sa snívajú cukrové pukance, a rodičov, ktorí si práve ľahli;
• miniatúrne sane a osem drobných sobov, ktoré pristanú na streche;
• zostup komínom jedným skokom;
• vrece hračiek, potichu naplnené pančuchy a prst priložený k boku nosa pred návratom hore;
• odlet do vzduchu a želanie pre všetkých predtým, než zmizne.

Cesta komínom si zaslúži vlastný spis, s koreňmi v povierach spojených s ohniskom: otvorili sme ho v článku prečo Santa Claus chodí komínom. Báseň tiež prispela k tomu, že rozprávačom sa stal bdejúci rodič, svedok scény, ktorú deti nikdy neuvidia. Z tohto pohľadu je dodnes rozprávaná väčšina vianočných príbehov.

Napokon kreslí drobnú postavičku. Návštevník z roku 1823 je „veselý starý škriatok“, dosť malý na to, aby sa zmestil do miniatúrnych saní. Až rytiny Thomasa Nasta od roku 1863 mu dajú ľudskú veľkosť. Hovoríme o tom v článku Je Santa Claus škriatok? Pátranie po slove z roku 1823, ktorý tejto otázke škriatka venuje jednu časť.

Ako sa báseň stala štedrovečerným rituálom?

Úspech prichádza cez obrázky. V roku 1855 kreslí Moorova dcéra Mary C. Ogdenová Chelsea House pre ilustrované vydanie. Okolo roku 1862 vydáva newyorský vydavateľ J. G. Gregory verziu ilustrovanú F. O. C. Darleym, ktorej výtlačok uchováva Kongresová knižnica vo svojom fonde vzácnych kníh. V roku 1912 podpisuje Jessie Willcox Smithová vydanie, ktoré si stále možno voľne prečítať na Projekte Gutenberg. V roku 1931 prichádza na rad Arthur Rackham, anglický ilustrátor rozprávok.

Počas veľkej hospodárskej krízy, v roku 1934, vytvára umelec Helmuth F. Thoms sériu ilustrácií k básni v rámci projektu Public Works Administration, federálnej agentúry pre veľké verejné práce z čias New Dealu.

Na Columbii, Moorovej univerzite, je súčasťou každoročnej slávnosti Yule Log už dávno čítanie básne. V miliónoch rodín sa táto scéna opakuje každý 24. december, často pred spaním. Niektorí rodičia potom hneď pozrú na Santa Tracker, aby zistili, kde sú práve sane.

Bola báseň preložená?

Áno, a nie raz. Po francúzsky koluje pod názvami „Une visite de saint Nicolas“ alebo „La Nuit avant Noël“ a jej prvý verš znie „C’était la nuit avant Noël“. Encyklopédia Wikipédia uvádza asi dvadsať verzií v ďalších jazykoch, od nemčiny po japončinu. V roku 2013 dokonca mladá skladateľka Alma Deutscherová zhudobnila pôvodný text.

Kde si možno pozrieť rukopisy?

Moore svoju báseň ku koncu života ručne odpisoval pre priateľov. Známe sú štyri autografy. Tri sú v múzeách, medzi nimi v New-York Historical Society, učenej spoločnosti, ktorú John Pintard založil v roku 1804. Štvrtý, podpísaný v roku 1860 a darovaný priateľovi, sa v decembri 2006 predal za 280 000 dolárov prostredníctvom Heritage Auctions riadiacemu pracovníkovi mediálnej spoločnosti, ktorý zostal v anonymite.