Je Santa Claus škriatok? Pátranie po slove z roku 1823

Prečo sa hovorí, že Santa Claus je škriatok?

Všetko sa začína jediným veršom, no zvyšok básne smeruje rovnakým smerom. Ešte skôr, než sa objaví slovo *elf*, rozprávač, ktorého zobudili uprostred noci, vidí prichádzať „a miniature sleigh, and eight tiny reindeer“, miniatúrne sane a osem drobných sobov. Vozkom je „a little old driver, so lively and quick“, malý starček, čulý a rýchly.

Portrét, ktorý nasleduje, patrí drobnej postavičke. Je „dressed all in fur, from his head to his foot“, celý od sadzí a popola, a podobá sa podomovému obchodníkovi, ktorý rozväzuje svoj uzlík. Má „a little round belly“, malé okrúhle bruško, „droll little mouth“, zábavné ústa vykrojené ako luk, a v zuboch zviera troňu fajky. Báseň hromadí slová *little*, *tiny* a *miniature*, akoby chcela všetko zmenšiť na mieru strechy.

Potom príde odchod. Návštevník si priloží prst k boku nosa, kývne hlavou a vystúpi komínom hore. Pre starca bežnej výšky by to bol nezmyselný kúsok. Pre škriatka je to takmer samozrejmosť. V roku 2014 zhrnul článok Univerzity Canisius v Buffale Santa Clausa z básne takto: „a little guy“, malý chlapík, ktorý dokáže vyliezať a zliezať komínmi s obratnosťou ducha.

Čo znamenalo slovo „elf“ v roku 1823?

Anglické slovo *elf* pochádza zo staroangličtiny, z *ælf*. Má príbuzných vo všetkých germánskych jazykoch: *álfr* v starej nórčine, *alp* v starej hornej nemčine, kde označuje zlého ducha. Jazykovedci ho spájajú s koreňom, ktorý znamená „biely“, tým istým ako v latinskom *albus*. Pôvodný elf bol možno „biely“, „žiarivý“. Jeho stopu nájdeme v menách ako Alfred, doslova „rada elfov“.

Tieto prvé elfy neboli malé. V roku 1590 hovorí Edmund Spenser v diele *The Faerie Queene* ešte o bytostiach ľudskej veľkosti. Zlom prichádza v tom istom období, v divadle. V *Sne noci svätojánskej*, okolo roku 1595, privádza Shakespeare na javisko drobné, vzdušné elfy. Spolu s básnikom Michaelom Draytonom na dve storočia zakorenil predstavu, že elf je, podobne ako víla, bytosť do vrecka.

Práve tento význam mal na mysli autor z roku 1823: malá, čulá, trochu šibalská bytosť z iného sveta. O jedenásť rokov skôr, v roku 1812, uverejnili bratia Grimmovci rozprávku o *Škriatkoch a obuvníkovi*, v ktorej dvaja malí mužíčkovia, v nemeckom origináli *Wichtelmänner*, každú noc potajomky dokončia topánky chudobného obuvníka. Keď im manželia na poďakovanie ušijú šatôčky, odtancujú preč a už sa nevrátia. Škriatok, ktorý v noci pracuje, aby urobil radosť, a pritom sa neukáže: taký obraz sa autorovi vianočnej básne musel páčiť.

A vo francúzštine, kde je Santa „lutin“?

Francúzske slovo *lutin*, ktorým sa *elf* prekladá, prichádza z oveľa väčšej diaľky. Podľa slovníka Trésor de la langue française pochádza z latinského *Neptunus*, boha mora, ktorý sa na konci staroveku stal pohanským démonom. Chrétien de Troyes píše okolo roku 1176 *netun*, Wace píše *luitun*. Slovo sa zrejme priklonilo k *nuit*, noc, pretože títo duchovia vychádzali v noci, a potom k *luitier*, zápasiť. Du Bellay píše *lutin* v roku 1558 a od roku 1680 slovo označuje aj čulé, šibalské dieťa. Francúzsky preklad *jolly old elf* ako „joyeux vieux lutin“ teda sedí presne.

Bol Santa Claus malý už pred rokom 1823?

Dva roky pred básňou, v roku 1821, vydáva newyorský tlačiar William B. Gilley malú knižočku do vrecka, *The Children’s Friend*, darček k Novému roku pre deti „od piatich do dvanástich rokov“. Nájdeme v nej *Old Santeclaus with Much Delight*, báseň bez mena autora, ilustrovanú ôsmimi farebnými rytinami. Sú to prvé uverejnené obrázky Santa Clausa a prvé použitie litografie v Spojených štátoch.

Tento Santeclaus prichádza na Štedrý večer, a už nie 6. decembra, na svätého Mikuláša. Riadi soba nad strechami a zasneženými plániami a už nosí červenú. Zachoval si však aj prísnejšiu črtu: neposlušným deťom necháva dlhú čiernu brezovú metlu. Knižočka neuvádza jeho výšku. Rytiny ho však ukazujú na strechách, v mierke komínov.

Ešte skôr, v roku 1809, urobil Washington Irving zo svätého Mikuláša newyorskú postavu vo svojich *Dejinách New Yorku*. Univerzita Canisius zdôrazňuje, že Irvingov Mikuláš ešte nie je veselý starý škriatok, akého poznáme. Celý príbeh tohto prechodu od biskupa k newyorskej postave si prečítajte v článku skutočný príbeh Santa Clausa.

Ako Santa Claus vyrástol?

Hlavným vinníkom je Thomas Nast. Do Spojených štátov prišiel v roku 1846 asi ako šesťročný a počas občianskej vojny kreslil pre *Harper’s Weekly*. Na titulnej strane z 3. januára 1863 rozdáva jeho prvý Santa Claus darčeky v tábore Únie, v kabátci s hviezdami a pásikavých nohaviciach. V rokoch 1863 až 1886 uverejnil Nast v časopise 33 vianočných obrázkov.

Kresbu za kresbou ustaľuje postavu. Podľa Univerzity Canisius premenil Nast Santa Clausa z Moorovho „veselého starého škriatka“, malého chlapíka, na žoviálneho obra s bielou bradou a kreslil ho väčšieho, než je v skutočnosti, pretože tak ho očakávame. V roku 1866 ho ukazuje v dielni, ako vyrába hojdacie koníky a šije šaty pre bábiky, s knihou o správaní detí poruke.

1. 1821*The Children’s Friend*: prvé rytiny Santeclausa na strechách, so sobom.
2. 1823Báseň z Troy ho opisuje ako „jolly old elf“ s miniatúrnymi saňami.
3. 1863Prvý Santa Claus Thomasa Nasta na titulnej strane *Harper’s Weekly*.
4. 1866Nast ho ukazuje v dielni, uprostred hračiek.
5. 1881„Merry Old Santa Claus“, Nastov portrét, ktorý zostal najslávnejší.

Delawarské múzeum umenia, ktoré uchováva Nastovu zbierku, mu pripisuje aj prvé zmienky o Santa Clausovi, ktorý žije na Severnom póle a vedie dielňu. Muž, ktorý riadi továreň na hračky pre celý svet, by sa sotva zmestil do miniatúrnych saní. Škriatok z roku 1823 sa z obrázkov vytratil, ako opisuje náš článok koľko rokov má Santa Claus.

Nisse a tomte: severskí bratranci Santa Clausa

V Škandinávii je príbuznosť medzi Santa Clausom a malými bytosťami ešte priamejšia. Dánsky a nórsky *nisse*, švédsky *tomte* a fínsky *tonttu* sú domáci duchovia z ľudových povestí. Žijú pod podlahou gazdovstva, maštale alebo stodoly, strážia zvieratá a pomáhajú s prácou, ak sa k nim človek správa slušne. Keď ich niečo urazí, robia zlomyseľné kúsky.

Ich výška sa v rozprávaniach líši. Jedna švédska tradícia hovorí o jednom lakti, asi 60 centimetrov, jeden švédsko-americký prameň o 60 až 90 centimetroch. Opisujú ich s červenou čiapkou a v šatách zo sivej vlny. Tradičný dánsky nisse je bez brady ako dieťa: brada prišla až neskôr. Na Štedrý večer im ľudia nechávajú misku kaše, s maslom, s medom alebo v Nórsku *rømmegrøt*, smotanovú kašu.

V 19. storočí sa z týchto strážcov gazdovstva stávajú nosiči darčekov. Už v 40. rokoch 19. storočia ukazujú dánski umelci nisseho, ako prináša vianočné dary. Vo Švédsku ilustruje Jenny Nyströmová pre Viktora Rydberga *Dobrodružstvá malého Vigga na Štedrý večer* v roku 1875 a potom báseň *Tomten* v roku 1881. Nationalmuseum v Štokholme ju považuje za prvú švédsku umelkyňu, ktorá dala tradičnému Santa Clausovi vlastný charakter. *Jultomte*, vianočný tomte, sa narodil.

Toto stretnutie prezrádza aj samotné meno. Podľa jednej hypotézy pochádza *nisse* z mena Niels, dánskej podoby Mikuláša, čo by z neho robilo malého príbuzného svätého Mikuláša. Slovo *tomte* zase pochádza z *tomt*, pozemku, na ktorom sa stavia dom. Ako sa Santa Claus volá v jednotlivých severských krajinách, sa dočítate v článku mená Santa Clausa vo svete.

Odkiaľ sa vzali škriatkovia z dielne?

Ak Santa Claus vyrástol, kto prevzal úlohu škriatka? Celý tím. Často sa píše, že Louisa May Alcottová, budúca autorka *Malých žien*, ako prvá písala o vianočných škriatkoch, v zbierke s názvom *Christmas Elves* napísanej okolo roku 1855. Library of America vyzýva k opatrnosti: Alcottová mala dvadsaťtri rokov, zbierka nikdy nevyšla a rukopis sa stratil alebo bol zničený. Nikto nevie, ako jej škriatkovia vyzerali.

Prvý široko rozšírený obrázok je zdokumentovaný lepšie. V roku 1873 ukazuje vianočná obálka *Godey’s Lady’s Book*, ženského časopisu z Filadelfie, Santa Clausa obklopeného hračkami a škriatkami s popisom: „Tu je predstava o prípravách, ktoré sa robia, aby deti dostali na Vianoce svoje hračky.“ V roku 1876 uverejňuje Austin Thompson *The House of Santa Claus*, rozprávkové predstavenie pre nedeľné školy, ktoré túto myšlienku preberá.

• 1932: Walt Disney uvádza krátky film *Santa’s Workshop*, v ktorom Santa Claus a jeho škriatkovia pripravujú cestu.
• 1964: *Sob Rudolf s červeným nosom*, bábková animácia snímanie po snímaní, dáva škriatkom hlavnú úlohu.
• 1985: *Santa Claus: The Movie* ich predstavuje ako cech remeselníkov, ktorí vyrábajú hračky ručne.
• 1994: V *Santa Clausovi* hrajú škriatkov deti a dospievajúci.

Odvtedy je rozdelenie úloh ustálené: Santa Claus ľudskej veľkosti a okolo neho škriatkovia, ktorí vyrábajú, balia a dozerajú na soby. Naši škriatkovia majú vlastnú stránku a ich remeslo podrobne opisuje náš článok kto sú škriatkovia Santa Clausa.

Človek, ktorého vychovali čarovné bytosti

Viaceré príbehy rozhodli otázku po svojom: Santa Claus nie je škriatok, ale vyrastal medzi nimi. Prvý podpísal L. Frank Baum, autor *Čarodejníka z krajiny Oz*. V knihe *The Life and Adventures of Santa Claus*, vydanej v roku 1902 s ilustráciami Mary Cowles Clarkovej, nájde v lese Burzee bábätko Ak, „hlavný lesník sveta“. Nymfa Necile si ho adoptuje a dá mu meno Neclaus, ktorého skrátenou podobou je Claus.

Baum trvá na jednom: Claus je smrteľný, rastie deň čo deň medzi nesmrteľnými. Text dokonca uvádza, že „nikdy nebol veľmi vysoký muž“. Ryli, strážcovia kvetov, mu dávajú svoje farbivá, aby mohol maľovať hračky. Knookovia, strážcovia zvierat, napokon dovolia dvom jeleňom, Glossie a Flossie, ťahať jeho sane, ale iba na Štedrý večer. Keď zostarne, Ak navrhne nesmrteľným, aby mu darovali Plášť nesmrteľnosti. Hlasovanie dopadne priaznivo a plášť je odvtedy súčasťou jeho bytosti.

Táto schéma sa vracia v televízii v roku 1970: vo filme *Santa Claus Is Comin’ to Town* od štúdia Rankin/Bass prijmú malého Krisa Kringlovci, rodina škriatkov, ktorí vyrábajú hračky. V roku 2003 film *Škriatok* Jona Favreaua situáciu obracia. Bábätko zo sirotinca sa zakradne do Santovho vreca, dostane sa na Severný pól a vyrastá medzi škriatkami, adoptované Papa Elfom, ktorého hrá Bob Newhart. Buddy, ktorého hrá Will Ferrell, si až do dospelosti myslí, že je škriatok. Pri nakrúcaní stavili na nútenú perspektívu namiesto digitálnych efektov, aby vedľa nich pôsobil obrovsky.